Spoločenstvo

Spoločenstvo samotárov
Keď svätý Bruno so šiestimi spoločníkmi vstúpil do samoty, šiel za svetlom z východu – to znamená: šiel po stopách prvých mníchov, ktorí celý svoj život zasvätili tichu a duchovnej chudobe. Prvým otcom, ktorí stáli pri zakladaní Rádu, bola daná milosť – do pustovníckeho života uviedli každodennú liturgiu a predovšetkým v nedeľu a pri slávnostiach bratské spolužitie. Táto rovnováha medzi samotou a spoločným životom umožnila, že si mohol náš Rád uchovať ideál samotárskeho života cez celé stáročia.

Nedele a sviatky
V nedeľu a pri slávnostiach sa bratské spoločenstvo zvýrazní vo väčšej miere. Konventnú svätú omšu môžu kňazi slúžiť spoločne, taktiež tretiu, šiestu a desiatu liturgickú hodinu spievame spoločne v kostole. Po sexte máme v refektári spoločný obed, ktorý ticho jeme a počúvame brata ktorý hlasno číta duchovné spisy. Po none sa schádzame v kapitule, po ktorej majú kňazi spoločnú rekreáciu až do vešpier; podobne to majú aj bratia dvakrát mesačne, síce sú v tom čase v celici.

Prechádzka
Jedenkrát týždenne majú mnísi z klaustra dlhšiu prechádzku mimo kláštora. Vtedy sa prechádzajú v pároch, ktoré sa menia, aby každý z každým hovoril. Bratia majú prechádzku raz mesačne, avšak nie je povinná. Okrem týchto prechádzok a v iné nutné prípady (napr. keď musia ísť k doktorovi) mnísi nikdy neopúštajú kláštor. Rodičia a súrodenci ich môžu navštíviť raz do roka po dva dni spoločne alebo dvakrát po jednom dni.