Duchovnosť

Cieľ
Kartuziánsky Rád bol ustanovený ku „chvále Božej slávy“, ktorá je v tom, že nás „intímnou láskou zjednocuje so sebou“ a tak prinesieme veľa ovocia. To je cieľ kresťanského života; zvláštnosť nášho Rádu je v tom, že my nemáme žiadne iné ciele. Usporiadanie celého života je nasmerované k jedinému cieľu, aby mohli členovia „usilovne hľadať, rýchlejšie nájsť a úplne vlastniť samého Boha“ a tak prísť „k dokonalej láske“ (Pravidlá 1,4). Preto sa zriekame všetkého, čo nás nemôže priviesť k tomu jedinému podstatnému.

Odlúčenosť od sveta
„Naša ustanovizeň je v podstate nasmerovaná ku kontemplácii, preto musí svedomite dávať pozor na svoju odlúčenosť od sveta. Vyňatí sme z akejkoľvek duchovnej povinnosti, aj akokoľvek by bol potrebný činný apoštolát, aby sme napĺňali naše vlastné poslanie v Kristovom mystickom tele“ (Pravidlá 3,9).

Modlitba
My nemáme žiadne výnimočné metódy modlitieb, techník alebo receptov; jediná cesta je Ježiš Kristus. V kontemplatívnom živote nie je potrebné natoľko to, čo my robíme, ale čo Boh robí v nás. Naše poslanie je len to, že očistíme svoje túžby od všetkého, čo nie je Boh, a naučíme sa „otvárat dvere a okná božiemu hosťovi“ (Pravidlá 4,2) a dovolíme Mu, aby nás miloval tak, ako to On chce.

Sloboda
Svätá sloboda je vlastnosť našeho povolania. Rehoľné pravidlá predpisujú len niekoľko ústnych modlitieb alebo pobožné cvičenia okrem svätej liturgie, aby si mohol každý – pod pôsobením Ducha Svätého a s pomocou predstavených alebo duchovného vodcu – slobodne vybrať jemu primerané prostriedky, ktoré ho najlepšie priblížia k cieľu. A tie, ktoré mu prekážajú alebo su neužitočné je treba nechať, aby takto boli same po sebe ešte dobré a sväté.

Poslušnost
Najväčšia prekážka pri hľadaní Boha je bezpochyby vlastná vôľa, vlastné „ja“. Jeho skúšame obetovať s pomocou poslušnosti, ktorá sa musí – ak chce byť dokonalá – úplne rozprestrieť na vlastný úsudok. Takéto úplné zabudnutie na seba samého, nám dovoľuje, že sa s jednoduchosťou a odovzdanosťou dieťaťa, otvoríme pôsobeniu Ducha Svätého; pritom nás chráni od všetkého nepokoja, smútku a starosti o nás.

Viera
Náš život sa odohráva vo tme i vo svetle viery. V samote môžeme vstúpiť do hĺbky našej viery, ktorú sme prijali od Cirkvi. Tma viery sa s postupom času zmení na svetlo viery. Nevidíme, čo veríme, avšak obsah viery sa nám stáva tak prítomný, že môžeme z nej žiť. Ak sa zriekneme všetkého, čo nie je v súlade s vierou, spoznávame hĺbku a jas toho, čo žije v našich srdciach.

Radosť
„Koľko úžitku a božskej radosti prináša samota a mlčanie v púšti, vedia len tí, ktorí ju poznajú z vlastnej skúsenosti. Tu sa môžu mocní muži uzobrať v sebe, koľko si prajú, a v sebe tiež ostať; vytrvalo sa snažiť o čnostný život a užívať nebeské ovocie milosti. Tu si skúšajú nadobudnúť také oko, ktorého jasný pohľad z čistej lásky raní Ženícha; oko, ktoré je – čisté a bystré – zamilované len do Boha. Tu sviatkujú v činnej nečinnosti a odpočívajú v striedmej činnosti. Tu udeluje Boh svojim atlétom po namáhavom boji vytúženú odmenu: pokoj, ktorý svet nepozná a radosť v Duchu Svätom“ (Sv. Bruno, zakladateľ kartuziánskeho Rádu).